(rozhovor)
Rozprávali sme sa s nadanou ilustrátorkou Veronikou Krištofikovou, ktorá rada tvorí zaujímavé diela plné fantázie.
1. Čo ťa doviedlo k maľovaniu a ako dlho sa tomu už venuješ?
Postupne sa od malička prepracovávam k forme, ktorú produkujem dnes. Pamätám si,
že môj starý otec mi urobil prvé „portfólio“, keď som mala 2-3 roky. Veľmi starostlivo
poskladal moje kresby do obalu. Ku každej kresbe napísal nielen jej názov, ale aj vysvetlenie
a opis príbehu. Keď som mala asi 15 rokov, tak mi to ukázal. Bolo to nepreberné množstvo
energických detských čmáraníc hrubou versatilkou. Tucty rôznych hlavonožcov a mnoho
klbiek popri nich. Príbehy popísané ku nim boli však neuveriteľne plastické. Jediné, čo ich
vystihovalo,, bola sila môjho nadšenia pri ich tvorbe. Umelecké počiny, ktoré mi utkveli
v pamäti dodnes boli „Snehuliak v hmle“. Začmáraná celá plocha papiera jemným prítlakom
ceruzou a „Babke sa vysypala taška s nákupom“ Veľa malých čmáraníc naokolo
hlavonožca.
Postupom času detské kresby menili svoj tvar, ale nadšenie z pozorovania okolia, jeho
dotváranie v predstavách a následné stvárňovanie vypozorovaného a navnímaného mi ostalo.
To je podľa mňa popri istom potrebnom nadaní a podpore od okolia veľmi silný pohon
k tvorbe.
2. Predpokladám, že ťa aj niekto „učil“. Kto to bol? A čo ti to dalo ?
„Učil“ v úvodzovkách má v sebe peknú výpoveď.
Nie je jednoduché učiť niekoho vnímať a tvoriť. ...“To není jako práce s buzolou děti!“
Prvý moment ohúrenia z tvorby niekoho iného a chuť sa učiť prejavovať podobným
spôsobom bol, keď som videla, ako môj otec kreslil a vyrábal 3D návrhy na domy
a interiéry. Tento dar po ňom podedil môj syn.
Mňa to rokmi ťahalo k iným stvárneniam. Ostala mi vášeň pre interiéry a budovy, ale
prevážila láska k vlastným príbehom. Bola som zahĺbená do ilustrácií v knihách. Úplná šleha
boli pre mňa v detstve Hložníkove ilustrácie v Nevedkových dobrodružstvách. Tam som ani
nedýchala. Tá viacpohľadovosť a ostré kontúry moju tvorbu sprevádzali dlho. Z
Brunovského ilustrácií som bola vo vytržení. Krásne ilustrované Staré grécke báje a povesti
na radosť mojej mamy som miestami dotieňovala, pretože sa mi to zdalo priveľmi lineárne.
Tiež sa mi zdali postavičky sporo odeté, čiže som ich módne poobliekala. Tak sa antickí
hrdinovia stali módnymi svedkami dvadsiateho storočia. Takto končievala väčšina mojich
zošitov, ale aj učebníc.
Čo mi to dalo? Na gympli sme mali nesmierne kultivovanú pani učiteľku
francúzštiny. Raz si pri odpovedi vypýtala aj môj zošit. No...pomedzi vyčasované slovesá
a náročnú francúzsku gramatiku tam boli kresby od výmyslu sveta (aj učiteľkine karikatúry ;-
O). Po odpovedi mi vážnym hlasom povedala: „ C´est bon, ale to sa tak na mojich hodinách
nudíte?“ Napokon to dopadlo v prospech pokresleného zošita a bez ujmy pre mňa. „ Musela“
som však sľúbiť, že jej na konci školského roka zošity venujem. Tak som v nej mala aj
učiteľku „surreálnej komixovej kresby“, lebo si potom zošity často prezerala. Popritom moja
triedna učiteľka, ktorá učila literatúru a slovenský jazyk podporovala vo mne autorské písanie.
Takže táto kľúčová dvojica sympatických dám bola silná úderka.
Keďže v stredoškolskom období to už s mojim kreslením všade – kade začalo pretekať
do neúnosnej miery, začala som chodiť na hodiny kreslenia ku pánovi Mokrišovi, ktorý bol
nesmierne vnímavý pán a dokázal pochopiť a korigovať môj výtvarný prejav. To mi okrem
zlepšenia techniky dalo aj pocit spolunáležitosti s podobne vnímajúcim človekom.
Sled týchto udalostí myslím nadobro odštartoval moju éru zanieteného výtvarníka –
samouka. Teraz sa učím a rozvýjam pod vedením umelca Didier Le Mar © na súkromných
Postupne sa od malička prepracovávam k forme, ktorú produkujem dnes. Pamätám si,
že môj starý otec mi urobil prvé „portfólio“, keď som mala 2-3 roky. Veľmi starostlivo
poskladal moje kresby do obalu. Ku každej kresbe napísal nielen jej názov, ale aj vysvetlenie
a opis príbehu. Keď som mala asi 15 rokov, tak mi to ukázal. Bolo to nepreberné množstvo
energických detských čmáraníc hrubou versatilkou. Tucty rôznych hlavonožcov a mnoho
klbiek popri nich. Príbehy popísané ku nim boli však neuveriteľne plastické. Jediné, čo ich
vystihovalo,, bola sila môjho nadšenia pri ich tvorbe. Umelecké počiny, ktoré mi utkveli
v pamäti dodnes boli „Snehuliak v hmle“. Začmáraná celá plocha papiera jemným prítlakom
ceruzou a „Babke sa vysypala taška s nákupom“ Veľa malých čmáraníc naokolo
hlavonožca.
Postupom času detské kresby menili svoj tvar, ale nadšenie z pozorovania okolia, jeho
dotváranie v predstavách a následné stvárňovanie vypozorovaného a navnímaného mi ostalo.
To je podľa mňa popri istom potrebnom nadaní a podpore od okolia veľmi silný pohon
k tvorbe.
2. Predpokladám, že ťa aj niekto „učil“. Kto to bol? A čo ti to dalo ?
„Učil“ v úvodzovkách má v sebe peknú výpoveď.
Nie je jednoduché učiť niekoho vnímať a tvoriť. ...“To není jako práce s buzolou děti!“
Prvý moment ohúrenia z tvorby niekoho iného a chuť sa učiť prejavovať podobným
spôsobom bol, keď som videla, ako môj otec kreslil a vyrábal 3D návrhy na domy
a interiéry. Tento dar po ňom podedil môj syn.
Mňa to rokmi ťahalo k iným stvárneniam. Ostala mi vášeň pre interiéry a budovy, ale
prevážila láska k vlastným príbehom. Bola som zahĺbená do ilustrácií v knihách. Úplná šleha
boli pre mňa v detstve Hložníkove ilustrácie v Nevedkových dobrodružstvách. Tam som ani
nedýchala. Tá viacpohľadovosť a ostré kontúry moju tvorbu sprevádzali dlho. Z
Brunovského ilustrácií som bola vo vytržení. Krásne ilustrované Staré grécke báje a povesti
na radosť mojej mamy som miestami dotieňovala, pretože sa mi to zdalo priveľmi lineárne.
Tiež sa mi zdali postavičky sporo odeté, čiže som ich módne poobliekala. Tak sa antickí
hrdinovia stali módnymi svedkami dvadsiateho storočia. Takto končievala väčšina mojich
zošitov, ale aj učebníc.
Čo mi to dalo? Na gympli sme mali nesmierne kultivovanú pani učiteľku
francúzštiny. Raz si pri odpovedi vypýtala aj môj zošit. No...pomedzi vyčasované slovesá
a náročnú francúzsku gramatiku tam boli kresby od výmyslu sveta (aj učiteľkine karikatúry ;-
O). Po odpovedi mi vážnym hlasom povedala: „ C´est bon, ale to sa tak na mojich hodinách
nudíte?“ Napokon to dopadlo v prospech pokresleného zošita a bez ujmy pre mňa. „ Musela“
som však sľúbiť, že jej na konci školského roka zošity venujem. Tak som v nej mala aj
učiteľku „surreálnej komixovej kresby“, lebo si potom zošity často prezerala. Popritom moja
triedna učiteľka, ktorá učila literatúru a slovenský jazyk podporovala vo mne autorské písanie.
Takže táto kľúčová dvojica sympatických dám bola silná úderka.
Keďže v stredoškolskom období to už s mojim kreslením všade – kade začalo pretekať
do neúnosnej miery, začala som chodiť na hodiny kreslenia ku pánovi Mokrišovi, ktorý bol
nesmierne vnímavý pán a dokázal pochopiť a korigovať môj výtvarný prejav. To mi okrem
zlepšenia techniky dalo aj pocit spolunáležitosti s podobne vnímajúcim človekom.
Sled týchto udalostí myslím nadobro odštartoval moju éru zanieteného výtvarníka –
samouka. Teraz sa učím a rozvýjam pod vedením umelca Didier Le Mar © na súkromných
výtvarných hodinách od BEAUTIFUL ART gallery a jeho prístup
vo mne otvára reálny priestor k plnej umeleckej sebarealizácie.
3. Čo je podľa teba typické pre tvoju tvorbu?
3. Čo je podľa teba typické pre tvoju tvorbu?
Asiii..... Moment, keď sa človek zastaví a musí vzdať hold jedinečnému okamihu.
Vystihuje to asi môj pôžitok venovať pozornosť v trme - vrme stimulov tomu jedinému
detailu, ktorý je zdanlivo ukrytý.
Napríklad mám rada tú synchronicitu, že: Myslím na kamarátku, s ktorou sme sa dlhšie
nevybrali niekam si pokecať a odrazu si všimnem na ulici pútač na koncert, ktorý by sa nám
obom páčil. Alebo ma nadchne okamih, keď sa rozprávam s niekým a nejaké slovo zaznie
takmer súčasne v rozhovore z rádia alebo v texte piesni. Raz som mala obdobie, keď
bilboard popri ceste úplne vystihoval moju vtedajšiu situáciu. O pár mesiacov sa situácia
zmenila a bilboard prelepili. Opäť veľmi výstižne, musela som uznať. Potom v nejakom
období som nemala nijaký partnerský vzťah a predstavte si, nalepili tam biboard s reklamou
na obchod pre domácich majstrov „Urob si sám“. Toto ma dalo do kolien !
Teda...mám rada, keď moja tvorba upozorní na okamih, ktorý je hodný pozornosti. Nieže
znamená viac ako celá realita, pretože je jeho súčasťou, ale ten detail podľa mňa väčšinou
dáva význam a vysvetlenie ku kódovaniu atmosféry a sérii predošlých a blížiacich sa
okamihov.
4. Akú výtvarnú techniku najviac obľubuješ pri tvorbe ?
Kresby ceruzou, suchým pastelom a maľbu akvarelovými farbami. Konečne stručná
odpoveď
5. Čo alebo koho považuješ za najlepšiu inšpiráciu/múzu pri tvorbe
obrazov?
Nadvihla som obočie a uvedomila som si, že pri tretej otázke som sa rozprávaním
zamotala ako vojnový veterán pri memoároch a odpovedala som už asi na to. Sú to teda
náhody, prchavé hmly, niekedy malé detaily, niekedy dojem z celkovej atmosféry. Veľmi
často sú to sny, predstavy, spomienky, ale aj vízie. Samozrejme ľudia a ich vyžarovanie, ich
príbehy (vypovedané a nevypovedané). A hudba.
6. Je to zrejme veľmi individuálne, ale ako dlho ti zhruba trvá práca na
jednom obraze?
Ak nerátam rozrobené nedokončené veci, pri ktorých sa začiatok a koniec nedatuje, tak
beriem do úvahy pohľad zvonku a subjektívny pohľad autora. Navonok sa môže zdať doba
niekoľkých dní alebo hodín neúmerne dlhá v porovnaní s formátom obrazu. Ale autorovi pri
zanietenej práci prestane ubiehať všeobecne stanovený čas. Preňho predstavujú tie časové
jednotky len jednu „jednotku tvorby“ takáto fyzikálna veličina nie je v učebných osnovách,
vzniká len pre účely tohto rozhovoru. Občas sa podarí obraz za niekoľko hodín až
natoľko, že si poviem, s týmto som spokojná, môže byť. Stáva sa, že po mnohorakom
prerábaní odpadávam od únavy a obraz vyzerá čoraz horšie a horšie. Vtedy je dobre
vrátiť sa k nemu po niekoľkodňovom odstupe. Niekedy sa to podarí, ale môže sa stať, že aj
nie. Aj také je rozpätie tvorby.
Deje sa, že dávno začatý obraz zarezonuje na autora o niekoľko rokov a on ten námet
v ňom dekóduje a namaľuje ho iným spôsobom. Viem, že mnoho autorov má svoje „nosné
témy“, ktoré vyjadrujú často rôznym spôsobom.
Čiže, je to všakovaké, preto sa nedá hovoriť o priamej úmere, že: Čím viac času venuje
maliar tvorbe diela, tým je dielo kvalitnejšie a v nepriamej úmere: – Čím menej času venuje
maliar tvorbe, tým je dielo kvalitnejšie resp. Čím viac času venuje maliar tvorbe, tým je dielo
menej kvalitnejšie.
7. Ako je to s tvojou prácou? Na ktorý zo svojich obrazov si najviac
hrdá?
Vždy som hrdá na aktuálny obraz, keď sama vidím, že som sa posunula.. Po čase, keď sa
spätne vrátim k svojim starším veciam, tak si zase všimnem miesta, ktoré mi vtedy unikli.
Miesta, s ktorými som sa trápila, potom opačne tie, ,ktoré mi šli s väčšou ľahkosťou.
Spokojná som teda vtedy, keď sa posúvam a viem si priznať a poučiť sa z vlastných
nedokonalostí.
Ale samozrejme aj vtedy, keď príde ocenenie z vonku. Niekedy sa s väčším ohlasom
stretne obraz, ktorý nie je technicky až tak prepracovaný podľa mojich predstáv, ale má takú
výpoveď, že si ho obľúbi niekto iný až tak, že ho chce mať u seba doma.
8. Čo vzory? Máš nejaké? Ak áno ktoré ?
Všeobecne obdivujem ľudí, ktorí vedia pracovať so svojimi danosťami v prospech
ostatných. Veľmi motivujúce sú aj príbehy ľudí, ktorí sa dokázali pozbierať po ťažkých
životných situáciách a dostali dar pretaviť svoju bolesť na to, aby dokázali žiť kvalitnejší
život. Skláňam sa pred prírodou. Pred jej vytrvalosťou, prastarou pokojnou a nepredstieranou
múdrosťou.
Spomedzi výtvarníkov...je to ťažké povedať. Mala som obdobie, kedy sa mi páčila
ľahkosť figurálnej kresby od Lautreca a chcela som kresliť presne tak ako on. Potom som
obdivovala pompéznosť Davidových tém, potom úžitkové veci od Dalího, impresie od
Turnera a Moneta. Ale pri pozeraní rozprávok s mojimi deťmi sa mi páčila aj animácia
Ghibli studia. V puberte ma zas brali strašidelné ilustrácie na obaloch metalových kapiel.
To je akoby povedať najobľúbenejšieho skladateľa, kapelu....Na každý vek, náladu, stav
a pod. je „vhodný iný žáner, autor.“
Chvalabohu, umenie je tak slobodné a rozmanité, že nás stále niečím prekvapí. Ono
samotné je vzor.
9. Čo považuješ za najväčší úspech vo svojej tvorbe?
Za osobný úspech považujem, že som s menšími prestávkami tvorila rôznymi
spôsobmi nepretržite. Okrem výtvarnej tvorby sa venujem aj literárnej, úžitkovej textilnej
tvorbe, ale aj zborovému spevu.
10. Existuje podľa teba nejaká hranica, cez ktorú sa musí maliar dostať,
aby mohol začať vystavovať?
Rozmýšľam.....Stáva sa, že ak sa pozerá výtvarne činný človek na nejaké vystavené
dielo od iného výtvarníka, napadne mu, že: .... „tak toto by som ja osobne neprezentoval/a
ako vrchol svojej tvorby....“ Samozrejme, osobne som zažila aj momenty, kedy som ostala
v strhujúcom očarení, keď som videla naživo niektoré diela svetových, ale aj lokálnych
umelcov. Musela som uznať, že takýto stupeň prejavu nedosiahnem. Čiže asi....ak pri všetkej
skromnosti človek cíti, že by vedel ucelene prezentovať svoj výtvarný prejav o trochu lepšie,
ako to videl u umelcov porovnateľnej úrovne a zároveň vie, že stále má na čom pracovať,
tak je na príjemnom pomedzí otvorenia sa možnosti takejto sebaprezentácie.
11. Rozumie podľa teba súčasná generácia maliarov výtvarnému
umeniu? A ako ho vnímaš ty?
Môžem povedať, že v prostredí, v ktorom pôsobím, sú aj deti s istým výtvarným
nadaním. Všímam si, že mnoho nadšenia z tvorby hynie v rukách zrovnávacieho výchovného
a vzdelávacieho systému. Vďaka niektorým rodičom, starým rodičom a pedagógom sa však
dokážu niektoré deti so vzácnou výbavou uchrániť a neskôr rozvinúť v prínosný talent.
Samozrejme nástrahy zrovnávania do šablóny číhajú v každej inštitúcii a v každej epoche.
Čeliť sa tomu čiastočné dá, ak človek na sebe pracuje komplexne a pravdaže, má podporu od
okolia. Rozumieť výtvarnému umeniu neznamená poznať len dokonale dejiny výtvarného
umenia, alebo mať len vycibrenú techniku kresby/maľby. To si vyžaduje celého človeka na
všetkých úrovniach. Obávam sa, že táto spoločnosť nemá zámer podporovať chuť človeka
objavovať svet do hĺbky. Samozrejme je mnoho ľudí, ktorí sa špecializujú na isté oblasti
a vynikajú v nich, alebo aj ľudia, ktorí sú hĺbaví a inšpirujúci. O nich sa však veľa
v mainstreamovej spoločnosti nehovorí. Zdá sa, že preferencia dneška je rýchla, účelová a
skratkovitá doba s dôrazom na jednotný fyzický ideál.
O to viac poteší, keď sa spoločne nájdu ľudia, ktorí pokračujú v odkaze kvalitného
prejavu naprieč nastolenej paradigme.
12. Viem o tebe, že momentálne pracuješ na dielach k svojej výstave.
Vieš nám o tom prezradiť niečo bližšie?
V poslednej dobe sa mi do tvorby vkráda akási praspomienka na detstvo. Začalo to snom
spred roka, v ktorom bola hlavnou hrdinkou húska. Symbolika tohto milého zvieraťa ma
sprevádzala celý nasledujúci rok. Nechcem, aby to znelo maniakálne alebo nebodaj hororovo.
Vôbec nie, boli to nevtieravé momenty, ktoré mi dali význam až spätne. Štýl života
a spôsobný let týchto sympatických operencov ma inšpiroval ku tvorbe animácií jedného
príbehu. Príbehu obyčajného dievčaťa, ktoré je beznádejný snílek, či ako sa tomu hovorí -
daily- dreamer, a ktoré si realitu dotvára tak živo, že sa jej predstavy zhmotnia.
Hlavný námet je obklopený symbolikou odletu divých husí do vzdialených krajín a ich
návratu na to isté miesto, no s novými skúsenosťami. Zatiaľ čo oba akty sú prirodzené pre ich
prežitie, tak aj balans medzi realitou a predstavivosťou je zásadný pre obdobie dospievania
a zrenia dieťaťa.
Deti majú nevšedné magické schopnosti a mnohým sa ich darí realizovať naozaj úplne
prirodzene bez väčšej námahy. V istom veku má každý z nás na výber nakoľko si túto
schopnosť chce ponechať a nakoľko ju spochybní.
13. Akú hudbu si púšťaš keď tvoríš a prečo?
a spôsobný let týchto sympatických operencov ma inšpiroval ku tvorbe animácií jedného
príbehu. Príbehu obyčajného dievčaťa, ktoré je beznádejný snílek, či ako sa tomu hovorí -
daily- dreamer, a ktoré si realitu dotvára tak živo, že sa jej predstavy zhmotnia.
Hlavný námet je obklopený symbolikou odletu divých husí do vzdialených krajín a ich
návratu na to isté miesto, no s novými skúsenosťami. Zatiaľ čo oba akty sú prirodzené pre ich
prežitie, tak aj balans medzi realitou a predstavivosťou je zásadný pre obdobie dospievania
a zrenia dieťaťa.
Deti majú nevšedné magické schopnosti a mnohým sa ich darí realizovať naozaj úplne
prirodzene bez väčšej námahy. V istom veku má každý z nás na výber nakoľko si túto
schopnosť chce ponechať a nakoľko ju spochybní.
13. Akú hudbu si púšťaš keď tvoríš a prečo?
To je otázka. Krásna. Naozaj všelijakú.
Dodnes si pamätám, ako krásne mi spievala moja stará mama, keď som zaspávala. Boli to
slovenské a maďarské ľudové piesne. Doma, u rodičov sa u nás počúvala často klasická
hudba. Naša mama nás naučila láske k vážnej hudbe. Často som si prehrávala na LP platniach
energického Chačaturjana, ale aj magickú Korsakovovu Šeherezádu. „kolébajícího“ Händela,
presného Bacha, nerušivo plynúceho Vivaldiho. Stará mama hrávala na klavíri nemierne
nežne Chopinove nocturná. Neskôr sme hrávali a spievali s oboma sestrami doma takmer
denne piesne populárnej hudby. To bola kapela! S otcom sme hrávali doma piesne od
The Beatles, ale aj staršie bluesove veci. V divokých 90 tych rokoch otec kúpil elektronický
klavír, ktorý sa dal zapojiť do PC! To bola taká pecka! Hrali sme sa s programom na
komponovanie melódií z čoho sa veľmi teším, toto podedil aj syn a vytvára si vlastnú hudbu
k svojej tvorbe. Tej hudbe sa u nás nedalo vyhnúť. Podobne ako pri výtvarnej tvorbe, aj tu
sa rozširovali časom moje obzory. Tiež sa preferencie menia podľa okolností a rozpoloženia.
Ale rada sa vraciam od klasiky ku metalu, hard rocku, synth popu, post punku. Objavujem
súčasných autorov populárnej, filmovej, ambientnej, ale aj klasickej hudby. Milujem fúzie
medzi žánrami najmä v kombinácii s klasickou hudbou a „starým“ jazzom a bluesom. Čiže
popri výtvarnej tvorbe je to hudobne pestré....ako život.
14. Ktorý výtvarný smer uznávaš? Skús nám aj povedať v čom ťa
oslovil?
Od malička – je to žáner knižných ilustrácií, ktorý ma kvalitne zasiahol.
Ale ak by som mala povedať, ktorý smer? Iná je pozícia tvorcu a iná prijímateľa. Niekto
môže mať vyslovene rád symbolizmus, ale doma by si ním steny nevyzdobil, ani v tvorbe
mu nevenuje pozornosť.
V zásade, mám rada takmer všetky smery. Aj často urážlivý, ale trefný Dadaizmus. Aj
oblý Barok, aj vznešenú Gotiku, aj strohý funkcionalizmus Bauhausu, aj rastlinami prevoňané
Art nouveau.
Najviac ma upokojuje impresionizmus. V tvorbe asi najviac súzniem so surrealizmom
a expresionizmom resp. francúzskym fauvizmom.
15. Čo by si chcela na koniec rozhovoru odkázať čitateľom týchto
riadkov?
Teším sa, že ste si v dnešnej uponáhľanej dobe našli čas na pozastavenie a čítanie.
Možno bol ten článok dobrý práve pre Vás, ktorí ste si povedali...no tak to som zvedavý, či
jej to aj tak kreslí, ako jej to mele.
Možno môj obyčajný príbeh vo Vás prebudil to pomyselné....Ja to mám tiež tak...Veď aj
mňa baví výtvarná tvorba...Aj ja vnímam veci podobne...Aj ja dám o sebe vedieť..
Každopádne, rada som s Vami zdieľala svoje názory a želám Vám všetkým príjemný
zážitok z ochutnávky mojej tvorby.
Autorka diel a popisov je Veronika Krištofiková.
Samotné popisy sú úrivky básní z literárnej tvorby Veroniky Krištofikovej.
Zámena poradia písmen v jednotlivých veršoch je zámerom autorky.
Ha Ha Ha
Hmlový začiatok novembra,
tancujúce tiene a siluety.
Sklo a srsť, spaľovanie a decht.
Tenký hlas ako konár na strome.
Priesvitné prsty ako sklo.
Trasú sa ti ruky ako voda v kanvici.
Bublajúca Hmla a dotieravý mobil.
Beznádejná pravouhlosť.
Sychravá jeseň a šedý vzduch.
Páchne obavami.
Smrdí neúčasťou.
V autobusoch mĺkve tváre
Niekoho tam zazrieš, ale...
Splývajúca zotrvačnosť v útrapách.
ZaHustenie masy.
To z médií asi....
Tak je ľaHšie povedať.
Betónové postavy, odpojené od Zeme.
Farebnosť je odstránená.
Veď sme šedovs,
takže o tom nevieme.
Veď z každej strany sa to valí.
Konflikt, zima, odvaHu nám vzali...
No neHovor, že je to z médií...
Je to len bentický život sépií.
Takže o tom nevieme.
Nikto sa už neusmieva, nesmeje.
Idem, cestujem, vzďaľujem sa.
Vo francúzštine sa H takmer nečíta.
Možno preto sa ľudia nesmejú.
H je prítomné, ale nevyslovujúce.
Ležím v babkinej posteli.
Tak, čo? Ochorela si z Hmly?
...Nemôžeš predsa cestovať semrom dorpedu
a v skutočnotsi cetsovať do minulotsi.
Všekto má svoje poradie a akékovľek vychýlenie je zremjé....
V rádiu hrá:
Kdo tě hladí, když ne já,
Spievaš si:
Kto ťa (h)ladí, dyšné Há.
....Možno preto sa nesmejú.
H je prítomné, ale nevyslovujúce.....
Uvedomíš si, že si na nesprávnej adrese.
Ten sen sa mi už sníval viac krát,
...že kde ma to zanese.
V rádiu hrá:
A v jeho lesku vidím přicházet sebe ve věku 15 let.
Docestovala si.
Si doma, si v detstve.
Utešuješ sa, že je to len sen,
V skutočnosti by sa ti to nestalo.
Nemôžeš predsa cestovať autom semrom dorpedu
a v skutočnotsi cetsovať do minulotsi.
Všekto má svoje poradie a akékovľek vychýlenie je zremjé.
Spomínaš na cestovanie v čase, keď si bola malá?
Úsek kameňolom.
Où c´est calme de l´ Homme ?
Uver káve a dňom....
Plynúcim, obyčajným, priesvitným,
podstava, záver, svietiplyn.
Tušiť v nebi vyšší level,
preriediť od žita plevel,
V babylonskej veži Pieter Brueghel:
De bouw van de toren van Babel -
pred Potopou o tom vravel.
Praspomienky, Babylonské pátosy.
Cez hory a dutý les,
Hmlou a vytím reční des.
zajtra je už bližšie ako dnes
Prídem za tebou, nemaj stres.
Chceme všetko jednoducho, účelne.
Zabudnúť na hlbočizné korene.
Zjednodušenie
Zje dno duše? Nie?
A N a t i o n a l A c r o b a t (Black Sabbath)
Nekonečný priestor dokorán
The universal secret of all time
a rovnováhu celku zabezpečí občasná prázdnota.
Dokážeš budúcnosťou ísť späť cez
destruction of the empty spaces..
minulosťou dotknutých rán,
is my one and only crime.
Žil si tu už tisíckrát,
poznáš to tu na bunkovej úrovni.
Narodíš sa a čítaš.
Prišiel si sem na exkurziu.
Tak predsa...aj ty si Walker...
I'm trapped inside my embryonic cell
lebo si to tiež tak chcel?
And flashing memories
Vieš to a do ničoho sa nenútiš
are cast into the never-ending well.
Myslíš, že sa o tom ešte niekto dozvedel?
A nemám šajnu ako tieto veci fungujú,
Well, I know it's hard for you,
Ale majú schopnosť, že sa zhmotňujú.
To know the reason why,
že sa to snažíš pochopiť aj...
aj.. keď je to silný draif
....Just remember, love is life.
A tak ťa cítim vo dne, v noci na obed...
...and hate is living death.
Kdesi čosi zaniklo a nevieme čo s tým.
Rýchlo ako klebeta sa vinie zimou splín.
Vynálezca baleta
revolučná odveta,
veľkosť alfa a beta,
namaľujem Moneta... vravím ako mlyn.
Potrebujem rezonovať – it makes me clean.
Podsadeným tónom obliekam tvoj kabát.
„Hrdina je neznámy!“ – tvrdí z vane Marat.
Martýr, ktorý sprevádza ťa do siene,
predpovedá bodnou ranou: „Hynieme...“
Tak sa brečtan ovíja naokolo domu,
a my ledva stíhame, vďaka tomu zhonu,
vnoriť tiene podvedomia do chvíľkovej básne,
ešte šťastie že hneď ráno toto všetko...
...zhasne.
Autor článku: BEAUTIFUL ART grand gallery Copyright © 2022 / Všetky práva vyhradené
