(Životný príbeh v skratke) 

 

 

Som šťastná mamka 2 detičiek.
Už ako malá som vedela pekne kresliť, ale nemala som možnosť rozvíjať svoj talent.
Mala som a mám mnoho talentov, no tento na určitý čas zapadol prachom.  Od 3-6 rokov
som športovala v gymnastickom klube. V 6-tich rokoch ma chceli zobrať na športovú
školu mimo bydliska, ale rodičia sa nevedeli časovo zladiť, tak padlo rozhodnutie chodiť
do školy v mieste bydliska. 
Začala som tancovať spoločenské tance v jednej tanečnej škole. Tanečnú školu neskôr
zatvorili a ja som začala chodiť do rôznych tanečných súborov až do dospelosti. Tanec
ma bavil a baví celý život.
V čase tanečných som sa cítila voľná a šťastná.
Popri školských povinnostiach, tanečných tréningoch a práci v záhrade neostával čas
na kreslenie. Po ukončení základnej školy som pokračovala v štúdiu na rodičmi zvolenej
škole Gymnázium (z môjho terajšieho pohľadu nesprávna voľba). Na škole ma to vôbec
nebavilo a odzrkadlilo sa to aj v mojich výsledkoch. Nevládala som sa učiť toľko teórie
a nemala som dobré výsledky v škole. Zo školy som musela chodiť rovno domov a nemohla
mať žiadne pevné priateľstvá a žiaden bezstarostný študentský život.
Po škole som chcela vycestovať do zahraničia. Keď som to doma oznámila, nestretlo sa
to s pochopením na druhej strane a pomohli mi nájsť na Slovensku stabilnú prácu.
Nechcela som som ísť do konfliktu a prijala som túto možnosť. Začala som pracovať
v bankovníctve.  V banke som pracovala skoro 9 rokov.  Keď som mala 21,  zoznámila
som sa so svojou prvou láskou. Bolo to na mojej druhej návšteve diskotéky v živote. Keď som mala 22
rokov, oznámila som rodičom, že chceme s priateľom bývať spolu. Mama sa do mňa
pustila s vešiakom v ruke a modriny som mala všade. Môjho prvého manžela som veľmi
ľúbila. Chodili sme spolu 4 roky a potom sme sa vzali. Ja som už chcela rodinku, on ešte
nie. Vo vzťahu sme boli spolu 7 rokov.  Počas rozvodu sme obaja mali 28 rokov.
 Po nejakom čase od rozvodu, som pociťovala  samotu a neistotu. Nebránila som sa
ďalšej známosti. Spoznala som ho cez internet. Vďaka nevedomosti a ochrane od
rodičov som takýto typ ľudí nikdy nestretla. Materinský inštinkt ma však tlačil vpred
a chcela som veľmi detičky. On nebol proti. Vôbec som ho nepoznala a do roka som
otehotnela. Narodil sa nám syn. Nebol čas, aby sa prejavili manželove vlastnosti.
Týral ma psychicky a syna aj fyzicky na dennej báze. Časom som sa naučila brániť a v
hádkach sme boli vyrovnaní partneri. Neskôr, som znovu otehotnela a porodila v 8.mesiaci
moju dcérku. Po pôrode som získala ešte väčšiu vnútornú silu sa ex postaviť. Nakoniec
som ho pred dcérkyným 1,5 rokom vysťahovala z bytu za asistencie právnika a polície.
Bolo to veľmi ťažké obdobie. Asi týždeň pred vysťahovaním z bytu zobral deti bez
môjho vedomia a bez oznámenia miesta pobytu. Po 7 rokoch som podala žiadosť
o rozvod.
Asi rok pred rozvodom som nachádzala silu vo viere v Boha. Veľmi mi to pomáhalo.
Urobila som si 1.Sväté príjmanie aj Birmovku. Vymodlila som si, aby ex odišiel
do Čiech. A splnilo sa mi to do 3 mesiacov od rozvodu. Dlho som sa z tohto vzťahu
spamätávala. Od tej chvíle som bola na všetko sama. Vlastne aj predtým, no s tým
rozdielom, že som s nikým neprichádzala do konfliktu. Deti mi dodávali silu. Bola som
s dcérkou na materskej do 6 rokov zo zdravotných dôvodov. Od 4 rokov chodila dcérka
na pol dňa do škôlky a ja som chodila na pol dňa do banky na brigádu, kde som viedla
skupinku brigádnikov. Keď bola dcérka chorá, brala som ju do práce, nemala som inú
možnosť. Vždy boli problémy a hádky pri odovzdávaní detí ex a účasť polície bola tiež
nutná, časom sa to utriaslo. Na maľovanie, alebo akékoľvek záľuby som nevládala ani
pomyslieť. Ako plynul čas, zoceľovali sa rany na mojej psychike. Ako matka
samoživiteľka s 2 malými deťmi som musela každú korunu 2x obrátiť. Zvažovala som
pracovať v Rakúsku ako opatrovateľka pre zlepšenie finančnej situácie, ale z hľadiska
2 malých detí to nebolo možné. Pracovala som len na pol úväzku aj to len brigádne.
Po skončení 3 ročnej brigády sa práca v banke skončila a musela som vymyslieť niečo
iné.
Ocko bol onkologický pacient a tak som si spravila opatrovateľský kurz.
Myslela som si, že kurz využijem časom, keď budem možno opatrovať rodičov
v starobe.  No mýlila som sa. Cesty božie sú nevyspytateľné. Začala som robiť v Charite
opatrovateľku, za minimálny plat, pretože inú robotu som rýchlo nenašla a peniaze som
nutne na chod domácnosti potrebovala. V čase, keď som robila opatrovateľku, som aj
začala zdravšie variť. Vo veľmi krátkom čase som prešla na vegánstvo, cítila som sa
úžasne. Ale začala som to preháňať a vysadila som veľa potravín naraz a telo dostalo
šok. Po troch mesiacoch vegánstva som dostala vysoké horúčky spojené s kŕčmi
v určitých častiach tela. Potom som sa znovu vrátila k bežnej, ale zdravšej strave.
Ockovi sa veľmi po druhej operácii pohoršilo. Chodila som do nemocnice a roboty
a zároveň sa učila do školy so synom (niekedy aj 4 hodiny denne). Keď už ockovi
nevedeli v nemocnici s chorobou pomôcť, tak ho poslali domov, bez morfia, len s bežným
liekom proti bolesti. 
Druhý deň po príchode z nemocnice ocko odišiel z tohto sveta  v obrovských bolestiach,
napriek podaným dávkam Morfia od lekára zo záchranky.  
Ocko mi bol v mojom živote obrovskou oporou a neprajem nikomu zažiť ten pocit
bezmocnosti a beznádeje v týchto jeho posledných chvíľach. Mal len 66 rokov a všetko si
veľmi dobre uvedomoval. 
Po smrti ocka sa mi uľavilo, ale bola som aj veľmi smutná, čo je samozrejmé. Vedela
som, že odišiel na krajšie miesto, ale srdce aj tak nepustí a vy plačete a plačete.
Duše majú  len veľmi krátky čas na to, aby sa rozlúčili so svojimi blýzkymi a hlavne si
duša uvedomila, že jej telo už nežije. Po pohrebe sa so mnou spojil, ako aj ostatní blízki

mŕtvi z rodiny.                                                                                                                             
Nezmienila som sa Vám zatiaľ, že počas môjho života som videla vo snoch
mojich blízkych zosnulých.
S mŕtvymi sa dá rozprávať iba telepatiou, alebo gestami.
Prvý, keď mi umrel dedko, ktorého som mala veľmi rada( ockov otec), mala som 11
rokov. Prisnil sa mi v slávnostnom obleku a rozprávali sme sa. Po ďalších rokoch
umrela moja babka (mamina mama), chcela som ju doopatrovať a ostať v jej byte.
Vtedy som mala 17-18 rokov a babka sa  tiež prišla po smrti rozlúčiť. Vravela, aby som
nebola smutná, že čas všetko vyrieši. Po nej zomrela moja teta (mamina sestra) tiež
na rakovinu. Jej silné objatie cítim dodnes. A posledný sa mi prisnil ocko v marci 2015.

Vyzeral veľmi mlado tak na 25 rokov a trochu bol dezorientovaný. Asi ešte na niečo
čakal. S mŕtvymi je to veľmi krátke stretnutie. Vlastne duše majú len veľmi krátky čas
na to, aby sa rozlúčili so svojimi blízkymi. Pre mňa to bolo vždy veľmi potešujúce
a posilňujúce. Po smrti ocka som začala s mojou mamou menej komunikovať. Pol roka
po smrti ocka som stretla terajšieho partnera.
Ocko mi z neba poslal strážneho anjela.
Začal mi pomáhať s deťmi a vniesol mi do života veľa svetla. Podporuje ma vo všetkom
a v mojich talentoch. Pred 2 rokmi sa mi z roboty naskytla príležitosť odísť robiť
opatrovateľku do Švajčiarska a tým po rokoch zlepšiť finančnú situáciu.
Po prehodnotení situácie  som sa rozhodla prijať túto ponuku. Chodila som opatrovať
jedného chorého dedka. Asi 2 mesiace pred mojim prvým príchodom mu zomrela
manželka.
Niektoré duše, ktoré odišli z tohto sveta skôr a nestihnú sa s blízkymi rozlúčiť, zvyknú
sa potom vracať.
Bol to aj prípad jeho ženy (umrela v ich záhrade), počula som rôzne zvuky, cítila vône,
samo sa rozbilo mnoho skla-poháre a ešte k tomu sa v záhrade zapínalo v noci svetlo.
Doniesla som svätenú vodu, miestnosti pokropila, pomodlila sa a tieto situácie boli čoraz
zriedkavejšie až úplne prestali.
Vďaka práci vo Švajčiarsku som sa veľmi posunula v maľovaní, nakoľko som mala
konečne financie a čas.  Prehĺbila  som svoje znalosti v nemčine. Rodina dedka a moja
šéfka ma mali veľmi radi, boli s mojou prácou maximálne spokojní, čo sa prejavilo
vďakou z ich strany za moju starostlivosť o dedka. Veľmi ma táto práca posúvala
vpred, nakoľko som sa cítila užitočná a docenená. Okrem iného som mala možnosť
poznávať a fotiť krásnu krajinu Švajčiarska. 
Zo zarobených peňazí som si  mohla dovoliť kúpiť farby, plátna a iné pomôcky pre
maliarov a začať maľovať. K maľovaniu som sa vrátila v roku 2016 a veľmi ma to
baví. Pri maľovaní strácam pojem o čase. 
Po tom ako som sa vrátila zo Švajčiarska som sa začala naplno venovať maľovaniu krajiniek.
Dúfam, že nádhera prírody v mojom prevedení sa ľuďom bude páčiť.

 

 

 

Zaujímavý zážitok Okolie Gornergradu: Dovtedy som mala problém s výškami, kým som prišla tam. Tam boli také nebezpečné a strmé zrázy, že som mala obrovský strach. Držala som sa všetkého čo mi prišlo do cesty, úzke cestičky a nijaké zábradlie. Inak na ten deň bola strašná predpoveď. Veľa som sa modlila, aby mi pán Boh doprial vidieť tu krásu Álp a moje prianie bolo vyslyšané, keď som prišla hore ani mráčik do 1,5 hodiny od príchodu začali pomaly mráčiky a kým som zišla do Zermatu už poriadne lialo a hore malo snežiť. Ešte posledná rozlúčková fotka pred stanicou a 3 a pol hodiny a 3 prestupy vlakom.

 

 

 

 

To sa ešte poceste stihla pokaziť aj zubačka zo Zermatu. Ale Švajčiary sa vynájdu hneď a do 20min. prišiel autobus, ktorý nás odviezol na stanicu. Väčšina fotiek doteraz bola z Álp, ale pozdĺž Švajčiarska sa tiahnu rôzne pohoria. Toto je v jednom francúzskom kantóne Stierenberg. Čo ma pozitívne zarazilo v CH, že som nenašla nič neobrobené, nepokosené. Všade sa pasú zvieratá a všetko prospieva. Ešte aj vysokohorské pasienky sú spásané ovcami  a kozami, ktoré sú na zimu vedené do stajní. O všetko sa starajú a prosperujú hlavne poľnohospodári.
Ďalšie, po čom som vo Švajčiarsku chodila a spoznávala boli hrady a zrúcaniny. Tým že som mala mesačník v celom kantóne Basel, spoznávala som históriu. Prešla som asi 25 hradov, z toho bolo 5 vodných, o ktorých som napísala aj Ebook. Zatiaľ, len čaká na spustenie.
Ako opatrovateľka som mala voľno raz v týždni celý deň(výlety a čo som potrebovala vybaviť v meste , poprípade stretnutie s kolegyňou z iného mesta, či Baselu. Fotka Hradu DORNECK-vnutro, fotené zo strechy a potom aj dole od vchodu. Tento hrad je umiestnený nad dedinou Dornach.  Nad touto dedinou sú hneď 3 Hrady. Reichenstein je druhý ,keď som tu bola tak pršalo. Posledný je len asi 2 km pešo od neho . Prvý aj posledný mám preskúmaný aj z vnútra.  Inak všetky vstupy do hradov sú grátis :-) Pod tým posledným hradom je krásne posedenie a záhrady v lesoch. V Blízkosti je krásny rybník plný obrovských rýb- Volá sa to Ernitage a dedinka Arlesheim. 

 

Za BEAUTIFUL ART grand gallery majiteľka a výtavrníčka Lucia Takáčová vyjadrenie: Je nám veľkým potešením, že sme Vám mohli sprostredkovať tento nádherný životný príbeh našej absolventky výtvarných hodín Libuši Němcovej a podporiť jej výtvarný rozvoj. Samotné odovzdanie pocitov z hôr a prírody do výtvarného prevedenia sa nám veľmi páči a máme úprimnú radosť z jej vývoja. Sme radi, že môžeme pri nej stáť ako umelecký pilier. Ako jediná galéria na Slovensku, ktorá podporuje insitných a profesionálnych autorov v ich rozvoji, považujeme Libušu Němcovú za veľmi šikovnú, rozvíjajúcu sa, modernú krajinkárku. Diela Libuši Němcovej odporúčame ľuďom, ktorí milujú hory a turistiku tak ako ona. 

 

Za umelca a lektora  Didier Le Mar © vyjadrenie: Z Libušky mám úprimnú radosť, pretože vzhľadom k tomu, že prešla cez náročný talentový výber som si v jej tvorbe všimol nadanie a cit ku krajinomaľbe, ktorá nie je úplne klasická. Vrámci výtvarných hodín, ktoré aktívne navštevovala a teraz absolvuje ( ďiaľkovo ) je cítiť krásny progres. Libuška ma vlastné tvorivé tempo, ktoré jej umožňuje do diela zakomponovať aj netradičné farebné kombinácie. Rada pracuje s akrylom a olejom, čo je aj typické pre jej tvorbu. Nemožno ju zakategorizovať, lebo jej rukopisný prejav sa ešte cibrí a hľadá, ako rozvíjajúci autor skúša a kombinuje výtvarné jazyky. No už teraz je jasné, že napreduje k cieľu, ktorým je stáť sa dobrou a autentickou krajinkárkou.