(rozhovor)
Didier Le Mar © je renomovaný európsky umelec , ktorý nás zasvätí do tajov svojej tvorby a predstaví nám kolekciu so židovskou tématikou.
Akým spôsobom pristupujete k tvorbe a o čom vypovedajú vaše diela?
Z vašich diel je cítiť, ako by vaše obrazy žili. Čím to je?
Ďakujem za túto otázku, pretože je to presne tak. V tomto mám istú teóriu, ktorá sa mi časom aj potvrdila. V maľovaní je nesmierne dôležité, aby autor zvládal výtvarné techniky, ktoré mu umožňujú nájsť tú správnu kombináciiu a vytvoriť tak jeho rukopisný prejav. Správne techniky dávaju priestor na oslobodenie sa a tým aj automatizovanie voľného kanálu medzi dušou a práve maľovaným dielom. Tým som docielil to, že ak tvorím skrz seba, cítim aktívne odovzdávanie sa do samotného diela, čo vedie k aktivovaniu božej kreatívnej iskry a tá dáva dielu samotný život.
Pri Vašom diele "Utrpenie jedného národa" mi naskakuje husia koža a tlačia sa mi slzy do očí. Bol to zámer?
Dielo, o ktorom hovoríme je moje duševné precítenie tragédie, ktorá sa stala šiestim miliónom nevinných židovských ľudí, ktorí padli za obeť vo vyhladzovacích táboroch počas nacistického režimu. Toto dielo je nesmierne silné a čím dlhšie mu umožníte, aby na Vás pôsobilo, tým viac emócii vám odovzdá. Toto dielo nie je o estetike. Je to číry odkaz, pripomienka krutosti, bezmocnosti a zúfalstva, ktoré dokáže človeku spôsobiť jedine ľudské zlo a nenávisť. Toto majestátne dielo som tvoril ako pomník na túto strašnú udalosť.
Čo pre Vás znamená umenie?
Samotné umenie pre mňa znamená všetko. Je to celý môj život, ktorému podriaďujem všetok svoj čas a energiu. Ako som už povedal, umenie je cesta vo svetle plná pozitívnej energie, radosti a harmónie. Samotné umenie je neustály proces učenia sa, experimentovania a odovzdávania osobnostných ako aj duchovných hodnôt samotnej tvorby bez ega a vlastných ambicií.
Máte za sebou viacero úspešných autorských výstav. Ako vnímajú vaše diela diváci?
(úsmev) Veľmi pozitívne, pretože tvorím úprimne a do svojich prác dávam veľa lásky, citu a kúsok svojej duše. Na samotných dielach pracujem aktívne s kompozíciou, sústredene a celou svojou bytosťou. Samotný proces tvorby nie je o dosiahnutí prehnaného preplnenia diela. Ja sa snažím dielo vyvažovať ako po technickej tak aj po rukopisnej stránke. Hľadať vyvážený rezonančný stred, ktorý je najpriaznivejší pre citovú stránku mňa samého. Ja maľujem pre seba, pre moje vlastné odovzdanie a samotné naplnenie mojej duše. Pretože skutočné umenie je, ak sa v dielach odzrkadľuje samotná podstata autora a to svetu prináša pravdivý pohľad do jeho tvorby. Považujem to za komunikačný kanál medzi mojim raciom a mojou dušou. V obraze sa tieto dva aspekty stretnú, vyvažujú sa a sceľujú. Tým vytváram energetické pole, ktoré mi slúži ako priamy komunikačný kanál. Samotné maľovanie považujem za moje osobné poslanie na tomto svete. A práve to cítia aj diváci. Každý z nás na tomto svete má svoje božie poslanie. K naplneniu tohto poslania je potrebné načúvať výhradne našu dušu a vnímať znamenia, ktoré nás dennodenne obklopujú. Ja sa touto cestou riadim a svoje precítenia a poznania zaznamenávam vo svojej tvorbe a s pokorou sa delím s mojími skúsenosťami práve s divákom. Je to prastará mystika, ktorú máme každý v sebe.
Môžem konštatovať, že tento obraz je jedno z najkomornejších a najťažších diel, ktoré ste kedy namaľovali.
Je strhujúce, že ste sa odhodlali výtvarne stvárniť tak náročnú tému, prečo?
K vytvoreniu daného diela ma v podstate naviedla istá náhodná okolnosť. Bol som pozvaný aj so svojou milovanou priateľkou a jej otcom do jedného podniku, kde sedeli jeho známi a niečo oslavovali. Boli to ľudia veľmi milí, zhovorčiví a bol medzi nimi jeden pán arabského pôvodu. Rozprával rôzne vtipné historky z ciest, až kým nedošlo na tému, že bol v Izraeli, kde hovoril o tom, aké je to nádherné duchovné miesto, ale aké sú tam prísne opatrenia v prípade, že máte arabské meno. Zároveň ale vysvetľoval, že tomu úplne rozumie. V tom do jeho rozprávania vstúpila jedna slečna, ktorá začala vyjadrovať svoj názor na Židov, nie úplne pozitívny, skôr by som povedal zaujatý a striktne kritický a odmietavý. Nedalo mi to, tak som sa jej opýtal, či má osobnú skúsenosť s nejakým židom, že má takýto postoj? Jej odpoveď bola nie, ale že sa dočítala a videla reportáže a na základe toho má takúto mienku. Tak som jej poukázal na to, že ja mám vzdialené židovské korene a som na ne aj patrične hrdý, pretože osobne zbožňujem židovské tradície ako aj kultúru. A vnútroštátne problémy nemožno zvaľovať na jeden národ, pretože sa jedná o veľmi zložitú tému už len z dôvodu, že sa tam stretávajú tri najväčšie náboženstva. Jej zahanbený pohľad a uvedomenie si dopusteného sa faux pas stálo za to. Odrazu zmenila vyjadrovanie o 180 stupňov a z osočovania prešla k chvále židovských mysliteľov, vedcov a umelcov. Zaujímavý bol ale postreh pána arabského pôvodu. "Vidíš aký je menný postoj ľudí k rozličným kultúram a národom? Nepripomína ti to niečo?" A veru pripomínalo až natoľko, že som sa rozhodol stvárniť vo svojom diele tak náročnú tému. Lebo na túto krutú časť histórie židovského národa nesmieme nikdy zabudnúť, my všetci, bez ohľadu na pôvod a vierovyznanie.
Takže k vytvoreniu diela Vás vlastne nabudil jej postoj?
(úsmev) Postoje fungujú ako bariéry. Tak ale nikdy nedosiahneme život taký, akým skutočne je, len ho prispôsobujeme svojej filozofii, svojmu náboženskému presvedčeniu, svojej ideológii. Prispôsobujeme ho však priveľmi, niečo v ňom odumrie a to je pozitívny a čistý odkaz pre podporu našej ľudskosti. Ak sa zmení rezonancia čistej duše a ostane len mŕtvola, ktorá bude síce ako život vyzerať, ale cez to všetko ním nikdy nebude. Ak potlačia ľudia v sebe dobro, lásku a pozitívne hodnoty, stanú sa z nich bezcitné monštrá. Všetky ideologické postoje, ktoré menia našu pozitívnu hodnotu našej ľudskosti sú egoistické a preto sú všetky menné a zároveň strašne hlúpe. Pretože len hlúpy človek si neuvedomuje účel postojov a rôznych ideológii či dogiem, ktoré majú za následok systematický rozklad jeho vlastných vnútorných hodnôt a účelové napojenie sa na rýdze negatívne vedomie, ktorým je ego.
Ego ako také je rakovinou duše, ktorá živí naše falošné hodnoty. Presne na to poukazuje aj zvrátená nacistická ideológia.
Zaujal Vás niejaký umelec v posledom čase? Ak áno ktorý?
Pred nedávnom ma strhol svojou tvorbou Mark Rothko. On totiž pochopil to, čo by malo pochopiť množstvo umelcov. A to, že k vytvoreniu geniálneho diela je potrebný geniálny uhol pohľadu na rozhranie skutočnosti. Dokázal otvoriť dimenzionálny kanál tým, že správne skombinoval tonáž farieb, ktoré vytvárajú určitú emóciu bez videného dramatu. To je fantastický postoj k dielu samotnému. Obraz vám dá len toľko emócií, koľko ich máte sami v sebe. Je to o pozorovaní maľovaného objektu, ktorý vás ale prenesie ku konfrontácií bez slov. Jeho samotného považujem za skutočného duchovného otca abstraktnej maľby. Na to, aby ste pochopili jeho tvorbu musíte byť vyzretá ľudská duša, ktorá skutočne cíti. Pretože ak sa budete pozerať len očami, neuvidíte nič. Ak sa budete pozerať aj vnútorným zrakom, pochopíte čo autor hovorí. To platí ale všeobecne v umení.
Čo by ste ná záver rozhovoru chceli čitateľom povedať?
Úprimne ďakujem, že ste si prečítali tento rozhovor a verím, že ho bude čítať aj jedna nesmierne láskavá a dobrá duša, ktorú touto cestou chcem aj srdečne pozdraviť. Volá sa Lenka, je to naša kamarátka židovského pôvodu a dokonca jej ocko bol väznený v nacistickom pracovnom tábore, pričom sa mu podarilo utiecť a prežiť. Bohužiaľ celá jeho rodina bola odvezená do koncentračného tábora, kde všetci aj zahynuli. Z jej rozprávania viem o hrôzach, ktoré tam zažil a ako veľmi ho to poznačilo. Nikto z nás si nevieme predstaviť, čo sa tam muselo odohrávať. Cítiť dym nevinných obetí, počuť štekot strážnych psov, počuť plač a streľbu, hladovať a byť zbavený identity, ktorá bola nahradená číslom len pre svoj pôvod.
Úryvok z knihy: Didier Le Mar Svetlo moderného umenia
IX. Rabín
„Toto je Rabín,“ predstavil obraz Didier. „Skús pochopiť a skús cítiť to, čo cíti on. Keď sa vrátiš, skúsim ti o ňom povedať viac.“ „V poriadku,“ poslúchla Tania a začínala vnímať obraz tak, ako vnímala tie predtým. Do hrude sa jej dostávalo to isté svetlo, ako predtým. Priestor bol nekonečný a rabínova slza ju akoby zavaľovala pocitom chladu. Čo sa ale dialo nebola schopná pomenovať. Energia a teplo obrazov, s ktorými prišla do styku predtým, bola úplne iná. Hoci ju chlad už pálil na mieste, kde má duša svoj telesný príbytok, pokračovala a snažila sa rozlúštiť rébus obrazu. Až keď s chladom prestala bojovať a nechala sa ním obklopiť, dostala sa ďalej. Stála uprostred nekonečného šera. Od členkov až do výšky očí sa všade naokolo ťahala akási para bez zápachu či chuti. Svet bol chladný a prázdny. V okamihu, keď začala cítiť strach sa všetko naokolo pomaly zmršťovalo. Musela so strachom bojovať, aby vydržala na mieste, kde sa ocitla. Zhlboka sa nadýchla výparov, ktoré boli tak studené, až ju to štípalo v pľúcach. Kdesi z pozadia sa k nej dostal zápach pušného prachu a sladkastý smrad smrti. V tichu, ktoré bolo až neprirodzené, viselo nevyslovené memento. Z diaľky sa začal ozývať zvláštny zvuk ako keď ťaháte drevenú stoličku po podlahe. Tania sa obzerala okolo seba až v opare zbadala siluetu muža. Po chvíli bolo počuť aj jeho kroky. Postupne sa pomalým tempom približoval a dával si značne na čas. V ľavej ruke držal za operadlo drevenú stoličku. Nešlo o chôdzu flegmatika kráčajúceho k nezaujímavému miestu, ale o kroky človeka bez duše. Bez slova sa priblížil, položil pred seba kus nábytku a usadil sa. Bol pootočený, nesedel priamo oproti a ruky si položil na stehná. Bol to rabín z obrazu. „Prečo si prišla, dievča?“ začal pomalým hlbokým hlasom. „Nechcel som ťa sem pustiť, no snažila si sa, tak teraz ukoj moju zvedavosť,“ pokračoval a díval sa na Taniu iba očami. „Chcela som pochopiť, kto ste,“ priznala. „Úprimná odpoveď. Keď ti však odpoviem, že som rabín, tak neodídeš. Čo naozaj chceš?“
Tania ostala v šoku. Priama a strohá odpoveď na jej otázku ju vykoľajila. „Ja...“ zarazila ju situácia, do ktorej sa dostala. Rabín nebol ako obrazy predtým, jeho komunikácia bola iná, nehovoriac o energii. Zjavne nechcel rozprávať sám od seba a netešil sa zo spoločnosti. „Chcem poznať váš účel,“ strelila do prázdna dúfajúc, že rabín bude veľkorysý. Jeho tvár bola ako z kameňa. „Videl som priveľa, aby som mohol hovoriť o účelnosti. Ak by som priznal, že mám účel, potom by som musel priznať aj to, že účel mali aj tie muky a utrpenie, čo som videl. A ja neverím, že to malo účel. Skôr sa zamýšľam nad príčinou. Prečo sa stali veci, ktorých som bol svedkom, keď je zjavné, že nemali zmysel,“ povedal a na jeho očiach bolo vidieť, ako si premieta svoje spomienky. Starší pán s kamenným výrazom ešte viac ochladol. „Čo sa stalo? Prečo sme uprostred chladnej ničoty?“ snažila sa pokračovať v rozhovore Tania. „Dievča, umreli nás tisíce a kvôli čomu? Kvôli vojne neumierajú ženy či deti! Moja duša videla veľa násilia a moja slza je mementom týchto činov. Sedím a premýšľam. Ak by som nebol, rabínom tak by som bol smutným filozofom snažiacim sa zistiť, prečo je to zlo v nás tak hlboko zakorenené. Do bezbranných sa nestrieľa. Nikto z nás to nechcel, nikomu neublížil, boli sme len rodiny, deti, ženy, muži. Nič viac a nič menej. Ak sa pýtaš na účel, pýtaš sa zle. Skôr sa snaž pochopiť odkaz,“ dopovedal a zmĺkol. „Takže vy ste odkazom na ľudskú zlobu?“ „Ja som výstrahou pred tým, čo čaká ľudskú dušu, ktorá koná v rozpore so svetlom. Výstrahou pred duševnou smrťou.“ „Duševná smrť? Nerozumiem,“ povedala Tania, ktorá si stále myslela, že duša je nesmrteľná. „Chceš vedieť čo to je?“ nabádal ju rabín. „Iste.“ „Vedz, že to nie je nič príjemné. Priprav sa na odchod a nestráv tu viac času, ako budeš vládať,“ povedal a mávol rukou. Z hmly sa začali formovať siluety. Zápach pušného prachu a smrti sa zosilnil. Pred Taniou sa začalo odohrávať kruté divadlo. Výstrely do bezbranných zástupov, hromadné hroby, plač, krv, smrť. Pod rabínovým okom sa objavila slza. Tania sledovala ľudskú zlobu, ktorá ju neznesiteľe ničila zvnútra a zmrazovala jej hruď tak silno, že ju to štípalo na celom trupe. Zaťala päste, aby videla, čo bude s rabínom. Bolesť však bola taká silná, až Tania padla na kolená a plakala. Dlane si pritisla na hruď ako keby si držala skutočnú krvácajúcu ranu. V ušiach jej silno pískalo, no aj napriek tomu počula výstrely, krik a plač. V tom všetkom hluku začula aj kroky a škripot stoličky. Rabín sa vedľa nej postavil a chytil ju za plece. „Odíď dievča. Odíď a pomôž svetu, aby ostal takým, aký je teraz. Nech už kvôli slobode nemusí nikto položiť život,“ chladný hlas stíchol.
Rabín stiahol ruku z jej ramena a v tom okamihu sa Tania ocitla opäť na stoličke v ateliéri. Plakala. Plakala od smútku, znechutenia, strachu, no aj od dojatia. „Ty... vytvoril si viac, ako som mohla kedy čakať či pochopiť,“ plačlivo hapkala pomedzi vzlyky. „To je v poriadku. Už sa môžeš upokojiť,“ tichým priateľským hlasom ju chlácholil Didier a v pozadí sa ozývala pokojná hudba. „Vytvoril si odkaz plný smútku, no s pocitom obetovania sa. Je to kruté, no zároveň dokonalé dielo,“ smrkala Tania. „To dielo som urobil, keď som sa potreboval vyplakať z frustrácie, ktorú na mňa uvalila história.“ „Naznačil mi to dosť jasne. Prečo... Prečo hovoril o duševnej smrti?“ nechápavo sa k nemu otočila Tania s rozmazaným líčením. „Nie je to smrť ako taká. Je to akoby zmrznutie. Rabín je strážcom a pripomienkou toho, čo sa stane s človekom, čo vidí až priveľa násilia. Podobne, ako keď cítiš veľa bolesti telo sa vypne. Odpadneš, aby si si v kŕčoch neublížila. Podobne to je aj s dušou. Ak je vystavená situáciám, kde už musí ísť ďaleko za hranice na miesta, kde už svetlo nesiaha, vypne sa. Zmrzne, aby si neublížila. O tom hovorí ten obraz.“
„Jedna strana je iná, ako druhá,“ poznamenala Tania. „Áno. Ľavá strana ešte plače. Snaží sa vyrovnať s tým, čo vidí, cíti, no zároveň na pravej strane je už kamenný pohľad. Nie je to ľahostajnosť, je to pohľad zmrznutej duše. Veľavravný prázdny pohľad. Tento obraz, Rabín, je človek zachytený v momente, keď sa duša uzatvára. Na jednej strane trpí, no na druhej už necíti nič.“
Asi po hodine odpočinku si Tania vzala tablet a začala písať poznámky. Nepísala dlho, no o to zanietenejšia bola. Na pohľad ani nedýchala, len prsty jej lietali po obrazovke. „Didier, môžem skúsiť ešte ten vedľa neho?“ povedala po chvíľkovej odmlke strávenej ťukaním do tabletu. „Ak chceš pokojne Tania, no máš čas, môžeš si ísť odpočinúť a vyspať sa.“ „Ďakujem, že si tak starostlivý ale nechcem. Vieš, prvé obrazy boli famózne. Bolo tam spracovanie čohosi, čo je viac ako my, a zároveň toho čo je nám prirodzené. Obrazy mali účel a pomáhali ľuďom žiť. Rabín bol iný. Bol viac skutočný,“ povedala, na čo Didier zdvihol jedno obočie. „Skutočný?“ nechápavo zavrtel hlavou. „No, nepoužila som správne slovo... Skrátka, je to obraz, v ktorom je človek z mäsa a kostí. Hoc napríklad geisha je tiež človekom, ona chráni dušu a Kristus ten je prorokom, ale rabín... Bolelo ma to a plakala som, no už som ho niekedy stretla. To, na čo odkazoval je viac, ako len vojna so zbraňami.“ „To máš pravdu,“ kývol Didier. Miestnosť v tej chvíli osvietil pocit prepojenia, pokory a úcty. Ona sa skutočne zamilovala do umenia a pochopila odkaz svetla daný ľuďom skrz farby a umelca sediaceho oproti. On mlčky prejavil úctu žene, ktorá za pár dní zo zasiateho semiačka vypestovala silný a pevný strom. Oslobodila dušu a hoc možno so strachom, splynula s jej podstatou. Didier vedel, že od toho okamihu sa baví s Taniou, ženou prebudenou vo svetle. „Som na teba hrdý,“ usmial sa a na očiach mu bolo vidieť známky dojatia. „A ja ti ďakujem,“ opätovala úsmev Tania. „Chvíľu si mlčky pozerali do očí a opäť sa spoznávali. Teraz však nešlo o podanie ruky, ale z formy ochrany, ktorú Didier nad Taniou držal, sa stalo rovnocenné partnerstvo. Energia sa iba neodovzdávala, ale vymieňala sa, kumulovala a tiekla voľne ako voda v potôčiku Zenovej záhrady. „Chcem spoznať jogína. Myslím, že mi pomôže odpovedať si na niektoré otázky,“ odvrátila pomaly zrak k nasledujúcemu obrazu
Diela umelca Didier Le Mar © si môžete zakúpiť alebo objednať na zákazku exkluzívne v BEAUTIFUL ART grand gallery.
Objednávky na výtvarné diela a audioknihy prijímame na e-mailovej adrese: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Autor článku : BEAUTIFUL ART grand gallery / Copyright © 2020
